reklama

Kam smeruje kresťanstvo?

Otázka, ktorú by sme si dnes mali položiť, by mala znieť takto: „Čo je cieľom našej viery, a čo je potrebné urobiť, aby sa kresťanstvo stalo znova presvedčivým náboženstvom?" Ako dosiahnuť, aby naša viera bola biblicky zodpovedná, intelektuálne úprimná, emocionálne uspokojujúca a sociálne dôležitá?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Čo je a čím by malo byť vyznanie viery

U kresťanov sa začína ozývať stále viac hlasov, ktoré tvrdia, že kresťanská viera musí predstavovať niečo viac ako len argumenty na boj proti potratom a homosexuálnym zväzkom. Organizované náboženstvo je súčasne tak disfunkčné, že amatérski ateisti píšu bestsellery. Majú to jednoduché, scenár píšeme za nich my sami. Niet vôbec divu, že toľko hlavných cirkví postupne vymiera.

Na počiatku nemala viera výrokovú podstatu, ale skúsenostnú. Bola tak zrejmá ako Ježišove podobenstvá o víne a vínnych mechoch, stratených minciach a vystrašených služobníkoch, alebo uplakanom otcovi. Dnes sa hádame o trojici, skutočnej podstate beštie v zjavení a presnom počte ľudí, ktorí sa dostanú do neba. Nasledovníci, ktorí sa kedysi učili nasledovaním učiteľa, sa premenili na veriacich, ktorý si zamenili vieru s istotou. Argumentácia o metafyzických otázkach kresťanstva nás len rozdeľuje, ale nasledovanie základného učenia Ježiša nás môže spojiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Toto je cesta, ktorá nie je prešľapaná. Jej cieľom nie je len spasiť naše duše, ale aj obnoviť ich.

Prišli sme do momentu ľudskej histórie, kedy posolstvo z kázne na hore (Mat5;6;7) môže byť našou záchranou, ale bohužiaľ ho už nie je počuť, kvôli rámusu súperiacich doktrín. V tejto kázni nie je jedno jediné slovo o tom, čo by sme mali veriť, len slová o tom čo by sme mali robiť. Je to manifest správania, nie výrokov. Čím je dnes pre kresťana vyznanie viery? Pre mňa ostáva stále viac každodennými skutkami ako správnosťou ktorejkoľvek doktríny. Napriek tomu, za necelé tri storočia, keď sa Nicejské krédo stalo oficiálnou prísahou kresťanstva, nenájdete v ňom jediné slovo o tom čo robiť, ale len slová o tom čo veriť!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všimnite si, čo sa stalo s životom Ježiša Nazaretského v súčasnom vyznaní viery väčšiny kresťanských cirkví. „Prišiel na zem, stal sa človekom, bol ukrižovaný a vStal z mŕtvych." Vynechané a zrejme nadbytočné sú udalosti ako kázeň na hore, podobenstvá, otvorený stôl kde sú všetci pozvaní, misia k pohanom lámajúca hranice národov aj rás, povýšenie hodnoty žien, dotýkanie sa nedotknuteľných. Ani jedno jediné slovo kréda nesvedčí o oslobodzujúcej sile nepodmienenej lásky liečiť a obnovovať. Nie je to len problémom súčasnosti, už prvé Apoštolské krédo kompletne eliminovalo Ježišov život a posolstvo. Dlhé storočia tisíce kresťanov recitujú tieto riadky pri bohoslužbách: „Počal sa z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Pontia Piláta, bol ukrižovaný...". Dobre si všimnite, čo oddeľuje narodenie Ježiša od jeho smrti. Život osoby, ktorá najviac ovplyvnila západnú kultúru je zredukovaný do čiarky!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prví nasledovníci Ježiša mu natoľko dôverovali, že sa stali nástrojmi jeho radikálnej zmeny. Dnes, ľudia uctievajúci Krista často len súhlasia s učením o ňom , za účelom získania výhod. Rozdiel, medzi nasledovaním a uctievaním nie je bezvýznamný. Uctievanie je prirodzene pasívna aktivita, pretože zahŕňa adoráciu toho, čo uctievateľ nikdy nemôže dosiahnuť. Môže mať podobu emočne naplňujúcej chvály bez toho, aby nás posúvala k zmene správania alebo k obete.

Predtým, ako boli učeníci nazvaní kresťanmi, bola to skupina ľudí, ktorá praktizovala radikálnu pohostinnosť tým, že spolu jedávala posvätné jedlo bez listu pozvaných hostí a vyhadzovačov. Dnes sa môže nazvať kresťanom každý kto verí a recituje krédo. Na druhej strane, kresťanstvo ako životná cesta, cesta ktorou musíme reálne kráčať, vyžaduje „druhý krát sa narodiť", zápasiť s vlastným egom a vnímať svet „novými očami". Nie je vôbec prekvapujúce, že často krát nám stačí „byť spasený".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Samotné poznanie, alebo súhlas s poznaním viery niekedy nestačí. Niekedy môžeme poznať pravdu, ale pravda nás neoslobodí. Spýtajte sa fajčiara, či vie, že tabak je návykový a môže spôsobiť smrť, určite vám povie áno. Spýtajte sa partnera, ktorý podvádza svoju polovičku, či vie, že za svoj úlet môže draho zaplatiť, určite si je toho vedomý, napriek tomu je neverný.

Je smutné, že význam viery ako cesty bytia vo svete zostáva namiesto lojálnej prísahy krédam a doktrínam vo veľkej miere neznáma tým, ktorý opustili cirkev a nenachádzajú žiaden presvedčivý dôvod vrátiť sa späť. Pokiaľ sa cirkvi nepodarí obnoviť význam viery ako „bytie" a nie „verenie" , potom evanjeliový príbeh Ježiša predstavujúci srdce Boha v tele pomaly schradne a zanikne.

Intelektuálna úprimnosť viery

Myslím si, že biblia by mala byť podrobená všetkým nástrojom historickej kritiky nie s cieľom potvrdiť, že niečo je pravda a niečo nie, ale s cieľom odkryť autentickejší život a pôsobenie Ježiša. Hľadanie historického Ježiša nie je pre vieru deštruktívne, ale konštruktívne. Biblický učenci nie sú lovci mýtov. Ich snahou je odhalenie pravdy, či už pre tých, ktorí sa stále považujú za kresťanov, alebo pre tých, ktorí opustili organizované náboženstvo. Ich cieľ nie je iný, ako odkryť najpresnejší a najautentickejší význam textu, tým že ho študujú. Nepredpokladajú, že fakty sú rovnaké ako viera, ale tvrdia, že viera postavená na dokázateľnej fikcií neprospieva ani viere ani intelektuálnej úprimnosti .

Anti-intelektualizmus zostáva stále silne zakorenený v u mnohých ľudí v cirkvi a vychádza viac zo strachu ako z viery. Namiesto toho, aby sme videli výhody v plodnej konverzácii medzi akademikmi a človekom z kostolnej lavice, ktorému môžu dať zmysel a dôvod, prečo by ešte dnešný človek mal nasledovať židovskú múdrosť z prvého storočia, mnoho kresťanov vidí vo vede a vzdelanosti hrozbu pre cirkevné doktríny. Často považujú za pravú vieru nekritickú akceptáciu všetkých princípov ich konkrétnej tradície bez akýchkoľvek otázok, ktoré sú považované za bezcitné vandalstvo voči viere.

Hodnotou vážneho biblického štúdia nie je oslabenie autority biblie, ale naučenie sa používať myseľ spolu so srdcom, na odkrytie toho najpresnejšieho možného obrazu toho, čo nám chce biblia povedať a nie toho čo si myslíme že hovorí.

Dovolíme, aby akejkoľvek náboženská tradíca, knihy, alebo doktríny nahradili zjednocujúce posolstvo v srdci univerzálneho náboženského impulzu? Vzdáme sa spoločného konceptu múdrosti, ktorá je prítomná v učeniach všetkých veľkých náboženstiev, výmenou za „uzavretý" systém kréd a doktrín, ktoré využívajú vieru v Boha na rozdeľovanie a panovanie?

Teológia zameraná na múdrosť by nemala byť zamieňaná s tzv. „lacným osvietením". Múdrosť nie je o kryštáloch, channelingu, alebo maskovanom povýšenectve. Múdrosť je jednotiaci prvok všetkých veľkých náboženstiev a utrpenie, ako časť procesu transformácie, je rovnako prítomné v každej tradícií. Biblický príbeh je príbehom cesty z kmeňového chápania viery k univerzálnej hodnote a dôstojnosti všetkého života.

Teológia spásy, na druhej strane nemôže byť prijatá kolektívne už len kvôli svojej definícií. Je to hra s nulovým súčtom, ktorá sa dištancuje od „nespasených" a často spôsobuje arogantnosť a súdenie. Ľudia vytvárajú kruhy preto, lebo chcú byť v nich. Ježiš tento kruh rozširoval, aby zahrnul celý svet. Kresťanská zmluva je z definície zmluvou zahrňujúcou, nie uzavretou. Ak zmluva podmienku nespĺňa, môžeme ju označiť za kresťanskú?

Je kresťanstvo uzavretým náboženstvom, v ktorom božstvo nadŕža a plní priania len tým, ktorí sú v ňom? Židia si to často mysleli a preceňovali svoju vyvolenosť a my ich mladší bratia kresťania, sme túto vlastnosť bohužiaľ zdedili tiež.

Boh ale pripomínal Izraelu, že sa stará rovnako aj o ostané národy sveta. „Synovia Izraela, nie ste vy pre mňa ako synovia Etiópie?" - hovorí Pán. „Či som nevyviedol Izrael z egyptskej krajiny, Filištíncov z Kaftoru a Aramejčanov z Kíru?"(Amos 9,6-7)

Keď sa v Starom Zákone stretávame s Melchizedechom, Abimelechom, Jóbom, Rahabou, Rút a s ostatnými „ne-židmi", sú nám pripomínané Pavlove slová, že Boh „nie je od nikoho z nás ďaleko"(Sk17,27) , či už pred Kristom alebo po Kristovi.

Slovo sa telom stalo, a telo sa stalo múdrosťou, a múdrosť sa stala radikálnou slobodou, aby transformovala svet, nie aby ho napravila, alebo podrobila testu. Sv. Irenej mal pravdu, keď povedal: „Sláva Božia je ľudská bytosť v plnosti života." Základnou charakteristikou kresťanstva je inkarnácia, teda tajomstvo Božej prítomnosti v človeku.

Ježiš bol charizmatickým učiteľom múdrosti. Učil úzku cestu v protiklade so širokou cestou konvencie a tradície. Jeho život aj posolstvo boli prevratné a modelovali symbol smrti a zmŕtvychvstania ako spôsobu života. Učeníctvo nebolo opritakávaní určitým teologickým výrokom alebo pozíciám, ale o nikdy nekončiacom procese zomierania svojmu starému ja a znovuzrodeniu do nového ja.

Význam obetného jazyka

Za trošku nešťastné považujem používanie obetného jazyka v našom modernom svete. Svojím spôsobom je pochopiteľné, keď kresťania hovoria, že Ježiš za nás prelial svoju krv. Sú to veľmi silné symboly. Ale my už dlhé storočia nežijeme v kultúrach, kde sa bežne podrezávajú obetné zvieratá, ktorých krv zabezpečuje zmierenie s bohmi.

Netreba sa potom čudovať, že dnešnému človeku nič nehovorí myšlienka, že zaňho Boh prelial vlastnú krv. Veď on jeho krv ani nežiadal. Zato súčasníkom Ježiša táto myšlienka musela vyraziť dych, pretože prvý krát to bol Boh, ktorý priniesol obetu, aby ľudia našli vo svojich srdciach pokoj a nie ľudia, ktorí museli permanentne obetovať svoje zvieratá, aby si zaistili pokoj s bohmi. Prvý kresťania používali jazyk svojej doby na vyjadrenie konkrétnych vecí, ktorými ich kultúra žila.

Intelektuálna úprimnosť si vyžaduje, aby sme prestali predstierať, že sme veriaci z prvého storočia, ktorí žijú v trojstupňovom vesmíre a stále praktizujú zvieracie obety ako odčinenie za hriechy. Ak tieto premisy odstránime, hlavne tú, že utrpenie nevinného (zviera, človek) môže sprostredkovane očistiť vinu a upokojiť nahnevaného boha, zvyšok argumentov sa zrúti samo. Význam ukrižovania a tajomstvo zmŕtvychvstania musíme vedieť človeku interpretovať dnešným jazykom a nespoliehať sa pritom na 2000 ročnú starovekú kozmológiu, ale na transcendentnú podstatu evanjeliového posolstva.

Ježiš stál proti obetnému systému a presadzoval milosrdenstvo: "Milosrdenstvo chcem, a nie obetu."(Mt 9,13) Keď vstúpil do chrámu, aby poprevracal stoly peňazomencov, napadol základnú podstatu chrámu, ktorý by nemal byť domom obety, ale "domom modlitby pre všetky národy"(Mk11,17). Tak ako Abrahámová obeta Izáka signalizovala koniec ľudským obetám, Ježišova smrť signalizovala koniec všetkým obetám. Ježiš neprišiel na svet len preto, aby zomrel, zobrazujúc tak jeho život a učenie ako sekundárne. On zomrel práve kvôli svojmu životu a učeniu ktoré prezentoval a ktoré bolo v ostrom rozpore so spoločnosťou a autoritami vtedajšej kultúry. Nijako nechcem umenšovať význam jeho obety pre spásu, ale považujem za rovnako dôležité vyzdvihnúť aj ľudskú obetu, ktorú musel zaplatiť za svoje myšlienky a život.

Strach z komplexnosti života

Čím viac cítime úzkosť zo sveta a nášho miesta v ňom, tým viac hľadáme jednoduché odpovede na komplexné otázky. Keď sa rozmýšľanie, rozhodovanie a konanie stáva príliš bolestivým, odovzdávame sa autoritám, ktoré nám tieto odpovede ponúkajú.

Pre ten istý dôvod chceme, aby nám aj Biblia Poskytla jednoduchú formuláciu a nie bohato štruktúrované symboly, piesne, poéziu, modlitby, sny a podobenstvá. Chceme jasné príkazy a jasné odpovede. Zmenili sme biblické symboly na teologické propozície a oslnivé metafory na cirkevné mechanizmy. Biblická múdrosť je nahradená doktrinálnou zbrojou. Z hrejivých sŕdc sa stali kostnaté prsty píšuce ďalšie prikázania. Ako povedal Kierkegaard: „Pravda vyrieknutá šepotom sa môže stať falošnou, keď je kričaná." Symboly a metafory nie sú lži, práve naopak, sú to tie najvhodnejšie úložiská pre pravdu, ktorá predchádza všetko chápanie.

Vyhrať môže niekto len vtedy, ak niekto prehrá. Pravdu môže mať niekto len vtedy keď sa niekto mýli. Spasený môže byť niekto len vtedy, ak je niekto iný zatratený. Sme presiaknutí teológiou oprávnení a titulov, namiesto teológie spoločenstva a jednoty. Naša stratégia je stratégiou víťazstva a nie cestou k múdrosti. Pokiaľ budeme pokračovať vo viere, že sme nevznikli z tejto zeme, ale boli nejakým spôsobom zosadení z nebies , potom aj Ježiš bude chápaný rovnakým spôsobom, ako votrelec. Nebude pre nás učiteľom, ale obsluhovačom výťahu. Neprinesie nám múdrosť, ale nafúknutie ega. Nedá nám životnú úlohu, ale doručí nám certifikát.

Dnes je svet plný kresťanov, ktorí sú rýchli v odsúdení a pomalí v milosrdenstve. Pomerne ľahko identifikujú svojho nepriateľa a pustia sa doň s požehnanou istotou a arzenálom rétorických viet a poučiek, ktorých úlohou je zosmiešniť a pokoriť nepriateľa. Týmto konaním prevracajú význam podobenstva o farizejovi a mýtnikovi, zabúdajúc na to, ktorý z nich prišiel domov ospravedlnený. Nebol to ten, ktorý povedal: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik." (Lk18,11)

Tí, ktorí používajú Bibliu ako zbraň, alebo ako „svätú encyklopédiu , v ktorej môžeme nájsť všetky informácie o Bohu" zmenili diskusiu na objekt, a objekt na idol. Taký vzťah stráca svoju integritu. Symboly sú degradované do úrovne reportáží , a ľudia sa o nich hádajú či sú pravdivé alebo nie. Písmo by malo byť piesňou úžasu nad zrodením nového vzťahu k Bohu, ale my sme ho zmenili na test viery. Má to taký zmysel ako dávať zaľúbencom test a potom ich oznámkovať za úroveň ich zaľúbenia.

Kresťanstvo v spoločnosti

Fundamentalisti odsudzujú osobné zlyhania, najčastejšie tie sexuálne, a zároveň absolútne mlčia pred kolektívnymi hriechmi spoločnosti, systematickou diskrimináciou a útlakom. V opačnom spektre, liberáli odsudzujú kolektívny hriech a systematický útlak, ale pri osobných zlyhaniach často mlčia. V tomto spektre je potrebné nájsť a ísť zlatou strednou cestou.

Fundamentalizmus má dnes stúpajúcu tendenciu a jeho jeho cieľom je návrat do predosvietenského obdobia, kde každý poznal svoje miesto a držal sa ho - najmä ženy, minoritné skupiny, gayovia a vedci. Súčasní kresťania vyhlásili vojnu individuálnej nemorálnosti, ale zostávajú záhadne ticho pred zlom systému, najmä korporátnou chamtivosťou a zneužívaním.

Správy o každom systémovom zlyhaní, či vládnom, firemnom, školskom, alebo cirkevnom sú prenášané smerom na dol, na zlyhanie jednotlivca. Vždy je to chyba niekoho druhého, a ak chcete ďalšie informácie, môžete osloviť jeho právnika. Príklady na tento prístup nemusím ani spomínať, pretože si myslím, že každý vie presne o čom hovorím.

Záverom by som chcel dodať, že Biblia nie je doslovné slovo Boha, je ním inšpirovaná, no zároveň je pokrytá ľudskými odtlačkami prstov. Ak sa Písmo vytrhne z kontextu, bolo a niekedy stále je používané na obhajobu neobhájiteľného: otroctva, antisemitizmu, degradácie žien, minorít a tých ktorí sú mimo sexuálneho, sociálneho alebo ekonomického mainstreamu. Biblia je zodpovedná za predstavu posolstva Ježiša, ale Ježiš nie je zodpovedný za predstavu všetkého čo sa píše v Biblii.

Zdroj:

Robin R. Meyers, Saving Jesus from the Church, HarperOne ,2009, ISBN 978-0061568213.

Michal Horňák

Michal Horňák

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  5x

introvert.intuitivny.mysliaci.pozorujúci. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáKatolícka CirkevKresťanstvoEvolúciaSexualitaživotný štýlMyšlienky

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu