Na druhom fronte bola v spore moc pápeža a moc európskych monarchov, rozpor medzi duchovnou a svetskou autoritou. V modernej dobe tento spor predstavoval spor cirkvi a sekulárneho štátu, ktorý pre cirkev predstavoval hrozbu. V tomto kontexte vznikla v cirkvi skupina ultramontanistov, ktorí hájili autoritu pápeža a presadili doktrínu pápežskej neomylnosti. Táto doktrína sa nepriamo nachádzala v cirkvi už storočia, no oficiálne bola cirkvou vyhlásená až v 19. storočí, ako reakcia na narastajúci sekularizmus európskych krajín. V polovici 19. storočia pápež túto upevnenú neomylnosť použil na podoprenie svojej autority. V roku 1854 bola vyhlásená dogma o nepoškvrnenom počatí panny Márie. Podľa tejto dogmy, bola Mária počatá bez dedičného hriechu.
Čo bolo ale dôležitejšie pri tejto udalosti, nie je samotná dogma, ale spôsob jej vyhlásenia. Pápež Pius vyhlásil túto dôležitú otázku viery bez akejkoľvek konzultácie s biskupmi, čím ukázal svoju moc nezávislej autority, ktorú získal doktrínou neomylnosti a poprel zároveň celú tradíciu veľkých koncilov a spolupráce s biskupmi. V roku 1864 publikoval Pius encykliku Sylabus chýb s najvyššou prioritou, ktorá bola rozposlaná všetkým biskupom. V tejto encyklike Pius priamo odsúdil sekularizmus a politický liberalizmus preberajúc vec do najmenších detailov. Okrem odsúdení iných vecí pápež priamo odsúdil slobodu vierovyznania, slobodu tlače a zvrchovanosť ľudu. Tiež odsúdil myšlienku že „rímsky pontifex môže niekedy prijať a súhlasiť s pokrokom, liberalizmom alebo modernou civilizáciou."
Nielenže pápež potvrdzuje a presadzuje touto encyklikou svoju moc a moc cirkvi, ale túto moc stavia do priameho protikladu s modernou západnou kultúrou. V roku 1869 pápež zvolal I. Vatikánsky koncil, kde napriek silnému odporu niektorých biskupov bol presadený a potvrdený pápežský primát a pápežská neomylnosť.
Doktrína pápežskej neomylnosti vychádzala z biblických textov, kde Ježiš poveruje apoštola Petra za hlavu cirkvi v šestnástej kapitole Matúša. Pre obhajcov pápežskej neomylnosti tento text podporoval tri hlavné veci. Po prvé, že Ježiš dal Petrovi dar moci a vlády, čo zahŕňa aj neomylnosť. Po druhé že cirkev je duchovnou i svetskou monarchiou zároveň, na čele s pápežom ako kráľom. A po tretie, že Ježiš dal tento dar nielen Petrovi, ale aj všetkým jeho nástupcom.
Bude potrebné skoro celé storočie a druhý vatikánsky koncil, kedy sa katolícka hierarchia pokúsi o zmierenie a prijatie modernizmu, ktorý celé storočie nezmyselne a tvrdo odsudzovala a odmietala.
Ako história ale ukazuje, v každej dobe sa nachádzajú ľudia, ktorí dokážu vidieť veci inak, akoby predbehli svoju dobu, a práve týmto sú zároveň sudcami tých, ktorých neschopnosť je často skrývaná za obraz doby. Bohužiaľ bývajú títo ľudia nevypočutí a ich myšlienky dostanú ohlas a ocenenie až v budúcnosti. Rovnako je to aj v tomto prípade a výnimku nevraživého katolíckeho odmietania modernizmu nachádzame aj v 19. Storočí u katolíckych teológov na univerzite v Tubingu, v Nemecku.
Hlavnými predstaviteľmi tohto prúdu boli Johan Sebastian Von Drey a Johan Adam Muller. Obaja títo katolícki teológovia boli na rozdiel od svojich súčasníkov otvorení štúdiu historického kriticizmu a historických štúdií. Táto otvorenosť mala viacero dôvodov. Po prvé kvôli historickému vývoju v Nemecku prežívala katolícka cirkev v Nemecku viac slobody od Vatikánu ako okolité národy. Po druhé katolícka teológia v Nemecku mala silné základy na univerzitách, kde katolícky teológovia úzko spolupracovali s teológmi protestantskými a taktiež s biblickými kritikmi. A po tretie Hegelova historická perspektíva mala v Nemecku silné korene a odráža sa aj v dielach týchto dvoch teológov.
Obaja boli kritickí voči protestantskému individualizmu, a tvrdili že biblický kriticizmus v protestantskom kontexte vedie k schizmám a sekularizácií. No tvrdili tiež, že nie je možné ďalej prehliadať históriu, a podporovali štúdium histórie, ktorá podľa nich môže pomôcť odhaliť božiu aktivitu v histórii ľudstva. Ďalej tvrdili, že štúdium histórie by sa nemal zameriavať len na biblický kriticizmus ako u protestantov, no taktiež nie iba na prvotnú cirkev ako u katolíckych kolegov z Oxfordu, ale na komplexný a stále trvajúci vývoj celého kresťanstva ako celku.
Drey a Muller presadzovali štúdium a tvorbu teológie a ekleziológie cez optiku historického štúdia vývoja kresťanstva. Tento prístup bol úplne odlišný od väčšiny katolíckych teológov a celého Vatikánu, ktorý presadzoval myšlienku nemennej pravdy.
Treba taktiež uviesť, že obaja teológovia podporovali autoritu cirkvi a tvrdili, že katolíci musia prijať to, že Boh dal cirkvi moc neomylnosti, ktorá je nevyhnutná na pokračovanie a vývoj cirkvi. No aj keď príjmali autoritu cirkvi, obaja sa dištancovali od pápežskej neomylnosti, ktorú presadzoval Vatikán. Boli zástancami veľkých koncilov, kde bol vývoj kresťanstva daný diskusiou teológov a nie neomylnou autoritou pápeža.
Táto doktrína mala stále viac odporcov aj po Vatikánskom koncile. Odvolávali sa práve na veľké koncily minulosti ako napríklad Koncil v Nicei, ktorý nezvolal pápež, ale cisár. Ďalej tvrdili, že do trinásteho storočia nie sú nijaké známky ani dôkazy potvrdzujúce túto doktrínu, a výroky prvých pápežov boli úmyselne prekrútené aby vyhovovali doktríne. No napriek týmto námietkam a nesúhlasom nedošlo k nijakej zmene a ultramontanisti dosiahli všetko o čo sa snažili.
Zdroj:
prof. Dr. Tyler T. Roberts, Grinnell College, Univerzitná prednáška - Náboženstvo a modernizmus, The Teaching Company
