Žltá búdka na lístky...alebo ľudská hĺuposť nemá hraníc.

Autor: Michal Horňák | 26.1.2009 o 22:43 | Karma článku: 8,84 | Prečítané:  2147x

Ľudská hlúposť nemá hraníc. Túto frázu všetci dobre poznáme, ale kažý ju na vlastej koži zažil asi osobitne. Mohla by o tom byť určite dobrá knižka. Ja som sa s touto hlúposťou stretol pri mojej pravidelnej ceste z Piešťan do Bratislavy, a nedalo mi sa o to nepodeliť.

Po úspešnom absolvovaní cesty vlakom, v ktorom som sa snažil ešte na poslednú chvílu natlačiť do hlavy učivo na skúšku popri neznesitelných rozhovoroch a infantilnom smiechu dvoch spolusediacich blondýniek(prefarbených podotýkam) z ktorých som chytal žalúdočné vredy a neustále sa snažil ukludniť myseľ hlbokými nádychmi, som sa konečne ocitol na zastávke autobusu, kde som čakal svoj spoj.

A tam na tom inkriminovanom mieste sa to všetko udialo.  Stojím si tam pokojne pri žltej búdke na lístky, a po chvíli si uvedomím, že sa s ňou niečo deje. Chalanisko nahnevaný rezko odchádza k druhému automatu s nervóznym konštatovaním: DO PI**, je to pokazené.“

Týmto som si myslel, že sa príbeh žltej búdky na lístky skončí. Ale on sa len začal. K automatu pristúpi dievča ktoré stálo v poradí dosť dlhého radu a vhadzuje mincu. „No dobre,“povedal som si,“asi mu neverila, alebo čo a chcela to vyskúšať sama.“ Automat spravil neočakávane to isté čo predtým. Zhltol euromincu a vyplul výdavok centov, pričom k tlaču lístku sa mu nejako nechcelo.

Dievča sa ešte chvíľu divne pozeralo a potom odišlo s konštatovaním: „Asi to je fakt pokazené.“ Čakáte koniec? Zabudnite! Dráma pokračuje. Pristupuje daľšie dievča a po obzretí sa všade okolo seba vyťahuje euro mincu a vhadzuje ju. Centy vydané, lístok žiadny. Chvíľu tam ešte stojí, pozerá na všetkých okolo, šmátra v priehradke na lístky až napokon s povzdychom odíde.

Celý tento proces sa prosímpekne zopakoval ešte raz pri daľšom dievčati, a až pri piatom človeku som sa spamätal z údivu, čo tí ľudia vlastne robia a stihol som jej v stručnosti vysvetliť, že ten automat je asi skutočne pokazený a len jej to vcucne peniaze ako tým ŠTYROM pred ňou. Jej reakcia bol divný výraz a citoslovce: „AHA!“

Stál som tam ďaľej v údive nad tým, ako mohlo 5 vysokoškolských študentov spraviť za sebou takúto sprostosť, a rozmýšlal kolko by ich asi ešte prišlo o tú svoju euromincu. Ktovie ako by to bolo keby nezasiahnem. Všetko to ešte zaklincoval ujo bezďák ktorý stál vedla mňa s ciaretkou v jednej ruke a billa taškou v druhej. „Šak sú tí mladí hlúpi, heň hore par metrov je stánok s lístkami a nikto tam nestojí a tu stoja čakajú 10 minút.“ Až ma prešli zimomriavky nad jednoduchosťou múdrosti tohto uja z ulice.

A mňa niekedy chytali depky, že musím byť sprostý, kvoli tomu, že si niekedy ťažšie predstavujem stochastické väzby korelačných matíc kovariančných koeficientov. Po tejto udalosti som si tošku vydýchol, že to nebude so mnou až také strašné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Ondreja Podstupku

Vláda nezvláda slová a môže to stáť životy

Stručný návod na lepšie hospodárenie s dôverou.


Už ste čítali?